Krvou písané príbehy III.

Autor: Mormegil, Pridané: 08. 11. 2004, 22:01

Kdesi po svete chodí muž, ktorý spasí náš svet, no položí pri tom svoj život..
(proroctvo veštca z Gorgonu)
http://www.tolkien.sk/index.php?c=cai&d=253
Kopija smrti

Dedinský zvon odbíjal polnoc. Ulice boli úplne prázdne. Až nezvyčajne prázdne. Dedina pod mohutným hradom na brale bola mŕtvolne tichá. Pár sekúnd po polnoci sa z východnej strany ozval škrek. Ticho bolo prerušené nielen zvukom z pohrebiska, ktoré tým smerom ležalo, ale aj údermi okeníc. Ľudia veľmi dobre vedeli, čo sa bude diať. Moc smrti sa ich takmer dotýkala. Po žulovej ceste sa ozývalo klopkanie konských podkov. Na vysokom hnedákovi sa niesol rytier v oceľovej zbroji, ktorá v mesačnom svite žiarila ako striebro. Dlhý meč na rytierovom opasku splýval s jeho honosným plášťom. Rytier zoskočil z koňa a zatlačil na bránu cintorína. Tá sa s vŕzganím pomaly otvorila. Viedol koňa za ohlávku dnu, no ten sa splašil a ušiel. Rytier však nebojácne vstúpil dnu. Brána bola síce zavretá, no stále vŕzgala. Z mohýl a hrobov stúpal chlad. Malebná dedina, vždy znejúca výskotom detí, bola teraz mestom mŕtvych. Mesiac sa v splne čnel nad horou. Odkiaľsi sa ozvalo zavytie. Či už to bol vlk alebo obyčajný pes, dedinčania už poznali tento signál. S hrôzou ho počúvali každú noc. Rytier sa zachvel, no vykročil v ústrety nebezpečenstvu. S vidinou prichádzajúceho zla tasil meč. Tajomné znaky na ňom v svetle mesiaca ostro žiarili. Z mohyly akéhosi neznámeho bojovníka začal stúpať dym. Pomaly sa nad pomníkom zhmotňoval a rytier spoznal svetlonosa. Z krypty opodiaľ sa cez otvorené vráta potácali von niekoľkí graveiri. Svetlonosi - ktorí sa medzičasom neuveriteľne rozmnožili – sa spolu s graveirmi zhromaždili okolo akejsi platne. Zo stromu vedľa rytiera zletel netopier a preletel smerom k platni. Sadol si na ňu a jeho krídla sa menili na paprče s dlhými pazúrmi. Rytier pochopil, že ide o vampíra. V tom záhrobné kreatúry začali odriekať akési temné verše. Vampír ustúpil zo stola a odhalil kruhy na nej. Uprostred bola diera. Z nej stúpala kopija, na ktorej boli vyobrazené lebky. Vampír ju uchopil do ruky a v tom sa všetky bytosti obzreli smerom k ukrytému pozorovateľovi. Rytier, ktorý si až doteraz myslel, že chodí nevidený pochopil, ako sa mýlil. Prepadla ho panika. Otočil sa smerom k bráne. Ale vampír pozdvihol kopiju k mesiacu a skríkol slová, ktoré sa skôr, ako sa doniesli do rytierových uší, rozplynuli vo vetre. Okolo rytiera sa rozhorel modrý oheň. Bytosti zo záhrobia ľahko prešli ohňom a obstúpili ho. Vampír naňho prehovoril ľudským hlasom: „Už teraz si mŕtvy, to hádam tušíš. No ja ti ponúkam ďalší život. Prijímaš moju ponuku, zatratený?“ Rytier zaváhal, no prikývol. Prízrak sa rozohnal kopijou a zabil ho. Mocný švih preťal rytierovo brnenie. Jeho krv skropila prekliatu zem. Vampír zavrel oči. Znovu pozdvihol zbraň a z tela stúpal zelený dym. Zhmotnil sa do podoby akéhosi ducha. Ten sa chopil meča, ktorý ležal pri jeho mŕtvom tele. Oči mu zasvietili a ústa sa mu roztiahli do hroznej grimasy. Vampír zašepkal: „Vitaj v pekle, priateľu.“

Kroky späť

Zaklínač stúpal strmým zrázom. Koňa naloženého batožinou viedol za ohlávku. Les, ktorým prechádzal, sa ozýval spevom vtákov a šumom lístia. Nienning začul akési zvuky prichádzajúce spoza jeho chrbta. Otočil sa a zbadal skupinu lesných mužov. Dovtedy spievali, no akonáhle zbadali zaklínača s koňom, chopili sa svojich zbraní a postupovali smerom k nemu. „Kto si, pocestný?“ opýtal sa spevavým hlasom jeden z mužov. „Som vatt´ghern, zaklínač. Volajú ma Červený Drak.“ Jeden z mužov vystúpil z davu. „Vitaj, Nienning z Gorgonu. Som rád, že ťa opäť vidím!“ Zaklínač naňho pohliadol a spoznal v ňom starého priateľa. Muža, ktorý ostal ako jeden z posledných v sálach Draegbadu spolu s ním, avšak výcvik nezvládol. Zaklínačské byliny, odvary a maste na ňom zanechali stopy- nemal hnedé vlasy ako všetci ostatní lesní muži, ale biele ako sneh. Nienning mu prikývol na pozdrav. Neúspešný zaklínač bol celý zaodetý v zelenom a na opasku sa mu hojdal meč. „Ideš za prácou, Nienning?“ Zaklínač sa zháčil: „Prácou? Už dávno som nemal žiadnu zákazku. Naposledy zabiť hydru, ktorá bola vlastne strigou... a ja som ju, na dôvažok, ani nezabil. A tento les vypadá pokojný. Čo tu môže sídliť za netvora?“ Kapitán lesných mužov sa len pousmial: „Dobre, že si sa nestal zaklínačom, Faroth. Tie bylinky tuším lezú nášmu priateľovi na mozog.“ skupina mužov sa jednohlasne zasmiala. „Vidno, že si cudzinec. Ale tu naozaj žiadny netvor nesídli. To v dedine smerom na sever. Vraví sa, že tamojší cintorín je prekliaty. Kráľ zháňa niekoho, kto dokáže kliatbu odvrátiť.“ „Ako je cintorín prekliaty?“ spýtal sa zaklínač. „Choď na sever, vatt´ghern - a zisti to sám.“
Po nejakom čase sa Nienning dostal k bráne mesta. Na kraj padal súmrak. Keď ho stráže pustili a on prišiel k hradu, bola takmer noc. Vstúpil dnu na výsostnú žiadosť kráľa. Jeho kroky sa ozývali po kamennej dlažbe. Stúpal hore schodmi. Na poschodí ho čakal kráľovský sluha, ktorý ho viedol ku kráľovej jedálni. Kráľ sedel v honosnom kresle a v ruke držal stehno z kurčaťa. „Prišiel pán zaklínač!“ zanôtil kráľ a posunkom naznačil paholkovi, aby odišiel. „Vitaj, vitaj. Sadni si.“ Zaklínač sa posadil. Kráľ mu ponúkol kus z prasaťa, čo ležalo na stole. Nienning odmietol. „Som tu kvôli peniazom. Povedzte mi, čo sa deje.“ „Chýba vám úcta, pán zaklínač. Uvedomte si, s kým hovoríte!“ „Chcete ma sťať, pán kráľ? Na to som vám príliš vzácny.“ „Nerob si ilúzie, zaklínač! Nejde mi o tých chudákov tam vonku. Na cintoríne je niečo, čo chcem.“
„Svet je zvrátený. Už to nie je ako za starých čias, keď sme sa my, zaklínači, všade dovolali práce. Na každom rohu mali baziliška v pivnici, leprechauna v sýpke, či aspoň trolla pri moste. Dnes... dnes je všetko iné. Dnes ľudia zabíjajú jeden druhého a skrývajú sa pritom za ušľachtilé ciele. Už sa neboja vijov, vlkolakov, gh?lov a nemŕtvych. Veľa sa zmenilo. Ľudia sa zmenili. Všade nosia so sebou to, čo nazývajú pokrokom. Ich pokrok nachádzať stále nové a nové spôsoby, ako zabiť iných ľudí. Zabúda sa na čaro boja tvárou v tvár, kúzlo cti a tasených mečov. Časy sa menia, vytráca sa všetko, čo bolo kedysi. Pomaly, ale iste príde doba

Za železnou bránou

Ráno, zatiaľ čo zaklínač opúšťal hrad nedbajúc na vyhrážky kráľa, bol kraj zahalený v hmle. Viedol zo stajne koňa, keď k nemu pribehol sluha ktorého spoznal včera večer. „Pane, pane! Kráľ vám odkazuje, že sa okamžite máte vrátiť!“ „Ja niesom kráľov majetok! On mi nebude rozkazovať! A na to, aby som splnil to, o čo ma žiada, nemusím trčať v hrade. A, ozaj, keď mi chce rozkazovať, prečo mi posiela paholka a nepríde sám?“ Sluha odul líca a odišiel. Nienning schytil meč z malého stolíka pri stajni, kde si položil všetky veci, a priviazal ho o sedlo. Nestihol sa však ani dotknúť zvyšku vecí, keď k nemu pristúpil ďalší muž. Bol to Faroth, jeho starý priateľ z Draegbadu. „Čo sa svet úplne zbláznil? Týždne o mňa nik nezakopne a dnes ráno sa roztrhlo vrece s návštevami. Čo by si rád, Faroth?“ „Čo by som rád? Stať sa zaklínačom.“ povedal trpko sa pousmejúc. „Kráľ ťa zháňa.“ „Už som povedal...“ „Ja viem. Pristavil som sluhu. Ideš obzrieť miesto činu?“ „Nie, priateľu. To nie. Idem na sever, do Gorgonu. Býva tam veštec. Toto nie je jediná vec, ktorú musím vybaviť. Kráľ počká.“ „Ale... Nienning, stratil si srdce? Čo tí ľudia?“ „Neskúšaj ma emocionálne vydierať! Nie som taký hlúpy, ako vyzerám. Ja viem, čo kráľ naozaj chce. Chce tú vec, ktorú má ten vampír. Ľudia sa nemajú čoho báť. Keď položia pod prah dverí zrkadlo, dom bude pre vampíra nedostupný. A kam nepôjde on, tam nepôjdu ani jeho sluhovia.“ „Ako dlho budeš preč? Kedy tú oštaru odstrániš?“ „Týždeň, nanajvýš dva.“
Cesta bola dlhá. Zaklínač išiel takmer bez prestávky. Zastavil sa len raz, keď ho vodník nechcel pustiť cez most. Akonáhle sa však zablyslo striebro jeho meča, vodníka odrazu nebolo. „Kedysi by sa vodník nenechal takto zastrašiť. Bojoval by so mnou.“ zašomral zaklínač. Prešiel pár krokov a keď sa obzrel, vodník bol opäť na moste a odmietal nechať prejsť akéhosi muža. Nienning zvrtel hlavou a šiel ďalej svojou cestou.
Konečne prišiel k hraniciam Gorgonu. Dve vysoké strážne veže s čiernymi vlajkami ho privítali v rodnej krajine. Prešiel cez železnú bránu, no pohľad, ktorý sa mu naskytol, nespoznával. Ulice boli prázdne. Fontána uprostred námestia nechrlila vodu a cesty boli skryté pod nánosom lístia. Nevedel síce prečo, no pripomínalo mu to kráľovstvo Romiâth, kde teraz strašil vampír. Hlboko dúfal, že veža na západe mesta, v ktorej sídlil veštec, ešte stále stojí.
Cestou k veži dospel k názoru, že je mesto terorizované mantichorou, pololevom-polohadom s krídlami a ohnivým dychom. Mohol sa však len modliť, aby nebola na vrchole svojich síl. S takou už česť mal a dodnes má na nohe pamiatku na súboj - mantichorí dráp sa mu zaryl do lýtka a ostala mu jazva. Pohrúžený do myšlienok konečne dorazil k veži. Tá síce stála, no aj ona niesla známky teroru. Drevené dvere boli obhorené a steny doškriabané. Nádej, že mantichora je ešte mláďa sa rozplynula. Otvoril obhorené dvere. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa ozval hlas veštca! „Nienning, si to ty?“ Zaklínač sa strhol. Rýchlo vybehol hore schodmi. „Áno,... ja.“ povedal a očami pátral, odkiaľ ide hlas. Celé poschodie bolo tmavé, akoby bola noc. A to bolo poludnie! Zaklínačove oči svietili ako mačacie a rovnako dobre aj videl. Zahliadol postavu, ktorá sa opierala o stenu. Pristúpil bližšie a spoznal veštca. Na pravej polovici tváre mal spálenú kožu. „Volal som ťa. Pred tvojim dobrodružstvom so strigou som ti zoslal sen. Pamätáš? A počul som aj slová tvojej meditácie v hrade Romiâthu. Dobre, že si strigu nezabil. Dedinčania sa jej chceli zbaviť, lebo o nej nič nevedeli. Preto sa jej báli. Ona drží les pohromade. Nikdy ju nemali nájsť. Vyčaroval som jej preto nejakých vijov, aby sa k nej ľudia nepribližovali. No s tebou som, pravdu povediac, nepočítal. Ona... je to moja sestra.“

Štít červeného draka

„Čo je vlastne s mestom?“ spýtal sa zaklínač po hodnej chvíli. „Ty to vieš. V tvojich myšlienkach čítam síce ťažšie ako v myšlienkach iných, no viem, že si na to prišiel. Tá mantichora prišla pred troma dňami. Približne v čase tvojho odchodu z Romiâthu. Prišla odkiaľsi z východu. Jej prítomnosť som cítil asi deň dopredu, vtedy som sa ti pripomenul počas tvojej meditácie. Upozornil som nášho kráľa a ten dal vyprázdniť mesto. Bezodkladne.“ „A čo navrhuješ, ako zabiť mantichoru?“ „Je obrovská. Nieje mláďa, ako si dúfal. No je to samec. To je naše šťastie. Tí sa zabíjajú jednoduchšie. Na krku má chumáč chlpov. Ten treba odrezať. To je všetko. Keď jej odtneš leviu hlavu, dorastie jej. No na istý čas ostane paralyzovaná. Vtedy jej odrež ten chumáč! A chcem ti ešte toto...“ povedal veštec prehrabávajúc sa v akejsi truhlici. Vytiahol štít, na ktorom bol vyobrazený červený drak. Štít sa leskol ešte aj v tme.
Nienning spolu s veštcom sa teda vybrali hľadať obludu. Nebolo ťažké vystopovať ju. Odtlačky mohutných láb sú dostatočnými stopami aj pre začiatočníka, ktorým Nienning rozhodne nebol.
Chvíľu to trvalo, no nakoniec dorazili k zlatej bani na východe mesta. Bola opustená, no dym, čo z nej vychádzal, dokazoval, že dnu predsa len niekto je. Nienning vošiel dnu. Sňal si štít z chrbta a vytasil strieborný meč. Pomaly postupoval do bane. S úžasom zistil, že steny sú plné zlata. Zlato tu už predsa roky nebolo! Dlho prekonával svoju chamtivosť, no napokon sa pohol smerom vpred. Celá baňa páchla zatuchlinou. Keď zaklínač prišiel na koniec bane, zistil, že je pustá. Dnu nebolo ani nohy! No zistil aj dačo oveľa horšie: dym, ktorý sa valil z bane, šiel z horiacich trámov! Rýchlo bežal späť do chodieb. Ledva-ledva to stihol, strop za ním sa zrútil len čo z dutiny na konci bane vybehol. Všade bolo plno prachu. A vtom začul rev mantichory. Pravdepodobne na ňu padlo celé podlažie. „No ak je naozaj tak veľká, prinajlepšom ju to ochromilo.“ zašepkal zaklínač sám pre seba.
Podišiel bližšie k jame, ktorá teraz zívala na mieste, kde bol koniec bane. Vtom sa pred ním zdvihla obluda. Veštec neklamal. Ale ani on sa nemýlil, bola akási malátna a z rany na hlave jej vytekala čierna krv. Z papule jej vyšľahol plameň. Nienning sa stihol skryť za štít od veštca. Zahnal sa po obludnej hlave, no príšera sa uhla jeho výpadu. Čepeľ meča ju však porezala po nose a to ju ešte viac rozzúrilo. Zahnala sa po ňom zubiskami, no Nienning sa uhol a mohutné čeľuste cvakli naprázdno. Tentokrát sa zaklínač nemýlil, napriahol sa a zasekol mantichore do krku. Čepeľ meča, ostrého ako britva, prerezala hrubý krčisko. Nienning sa pokúsil mečom odrezať štetiny čiernych chlpov, no obluda sa v kŕči úplne nechtiac uhla a čepeľ rozrezala vzduch. Už sa zdalo, že hlava opäť dorastie, keď sa z tunela ozvali zvuky. Veštec bežal s dýkou v ruke oproti beštii. Skočil jej na krvácajúci krk a odrezal zväzok chlpov. Príšera sa v momente zmenila na popol. No veštec dopadol na skalnú podlahu bane. Zaklínač skočil za ním. Dopadol ako mačka. keď k nemu dobehol, zistil, že veštec umiera. „Nienning... ja... musím umrieť. Je to môj osud. Nesmiem sa mu vzpierať. Musel... som položiť svoj... život za teba. Hovorí to veštba. Si nádej... nášho sveta. Zastav... pokrok týchto ľudí... Nienning... tento štít... štít čo som ti dal... patril tvojmu otcovi.“ veštec rozprával sťažka a z úst mu tiekla krv. „Tvoj otec... otec...“ „Čo je s ním? Poznal si ho?“ No jeho otázky boli márne. Veštec umrel.

Večné puto

Nienning vstal a zdvihol bezduché veštcovo telo. Zanesie ho aspoň do mesta. Do toho mesta, za ktoré ochotne položil život. Určite ho prímu s úctou bude mať dôstojný pohreb.
Keď dorazil do mesta a zložil mŕtvolu v jednom malom domčeku a vydal sa cestou na východ, kade ušli obyvatelia mesta pred príšerou. Asi po hodine cesty stretol kráľovského zveda. Keď mu zaklínač povedal, čo sa stalo, zved sklonil hlavu: „Hold Eithelovi, Červenému Drakovi zo severu! Nech odpočíva v pokoji!“ Nienning ostal ako obarený. „Čo si povedal? Ako si nazval toho starca?“ „Eithel, Červený Drak!“
Posol sa chcel spýtať, čo majú jeho otázky znamenať, no zaklínač bez slova kráčal smerom k mestu. V očiach sa mu zračilo prekvapenie. Takže starý veštec bol jeho otcom. Možno mu práve toto chcel pred smrťou povedať...

Mormegil
 
 
Späť
 
 
 

www.TOLKIEN.sk

Vitajte na stránkach občianskeho združenia Spoločenstvo Tolkiena, združenie fantastiky. Nájdete tu mnohé zaujímavé informácie zo sveta profesora J.R.R. Tolkiena, ale aj zo sveta mnohých iných fantasy a sci-fi diel.


 

 

Partneri

SlavCon Angrenost Ramgad SciFi-Guide.net Fantazeen Fantasy podľa skutočnosti LARP klub Košice o.z.
 

Login:

Heslo: